V detstve som navštevoval oddiel Huascaran, ktorý vďaka svojej „vodkyňu“ smeroval k indiánskej kultúre. Tzn. k úcte k prírode, všetkému živému i neživému. Nenásilnou formou nám hovorili, že príroda, oheň a jej jednotlivé prvky sú rovnako živé, ako si živý ty sám. Tak sa k nej správaj, ako ku svojmu skutočnému súrodencovo – môžeš sa s ním občas pobiť, ale maj ho aj tak rád a rešpektuj ho. Tak som to aspoň chápal ja.
O 30 rokov neskôr sa mi konečne narodilo dieťa – syn viz foto. Príbuzní a priatelia začali chodiť na návštevy. Začali nosiť krásne hračky z 90tich% plastovej. Malé dieťa samozrejme reaguje na všetko farebné, tak bolo veľa radosti. Všimol som si však synovho rýchlo pominuteľného vzťahu k týmto hračkám. Boli lacné či úplne zadarmo v prípade darčeka, tak ani nám rodičom príliš nevadilo, keď niektorú jednoducho rozbil. Vedel s hračkou fakt pekne švihnúť 🙂

Stala sa ale jedna vec. Keď syn buchol s drevenou hračkou, viac sme reagovali, že to tak nie je správne, že to hračku bolí atď. Trochu sme sa báli, že sa hračka rozbije, trochu že hračka rozbije podlahu, ale cítili sme, že tá drevená vec si predsa zaslúži lepšie zaobchádzanie. My ho potom vďaka drevenej hračke viac viedli k lepšiemu správaniu k veciam.

Syn z počiatku vôbec nerozlišoval drevenú a plastovú hračku. Postupne však tento rozdiel našiel. Nehovorím, že má viac či menej radšej drevené hračky, ale cítim, že mojou povinnosťou „otca / vychovávateľa“ ponúkať aj nejakú alternatívu v hračkách vedúci k jeho vlastnému rozhodnutiu, čo sa mu páči.

Raz bude dospelí a bude sa rozhodovať o oveľa dôležitejších veciach. Preto snáď zašlá spomienka a vytvorený vzťah k drevu, k onej drevené hračke pozmení k dobrému osud nielen pre neho, ale aj pre svoje okolie. Môže to tak byť, aj nemusí. Ale tú šancu tomu musím dať.

S úctou Radek Solařík, Veselí nad Moravou 2011

majiteľ eshopu